Krajná pravica nemá v Európskom parlamente žiaden vplyv, môže však narušovať chod Rady EÚ a Európskej komisie. A ak sa euro dostane do krízy, Marine Le Penová sa môže dostať k moci aj v roku 2022, varuje politológ DOMINIQUE REYNIÉ.

Dominique Reynié je odborníkom na politické teórie a populizmus na parížskej vysokej škole Sciences Po. Vedie think-tank Fondapol blízky stredopravej strane Republikáni. Do Bratislavy prišiel predstaviť štúdiu „Demokracie pod tlakom“, ktorú Fondapol zostavil v spolupráci s Medzinárodným republikánskym inštitútom a brazílskym inštitútom República do Amanhã.

Francúzska pravica dostala v eurovoľbách osem percent hlasov. Nemecká CDU zvíťazila, v povolebných prieskumoch ju však predbehli Zelení. Zdá sa, že západoeurópske pravicové strany nasledujú upadajúcu ľavicu. Sme svedkami reorganizácie politického života okolo iných štiepení, ako to tvrdí Emmanuel Macron, alebo ide o dočasný úpadok?

Tradičná francúzska pravica a ľavica sa dostali na koniec svojich dejín. Relevantná už nie je štruktúra týchto strán, ani ich fungovanie.

Je ich ideológia relevantná?

Prežijú všeobecné princípy, hodnoty a ciele. Pre jedných je to spravodlivosť, pre druhých zodpovednosť, internacionalizmus oproti istej forme suverenity, náklonnosť k redistribúcii verzus k tvorbe bohatstva. Pre francúzsky stranícky systém to úplne neplatí, keďže Socialistická strana a Republikáni sú si dosť blízki.

Môžeme pripustiť, že zostane akési hodnotové jadro. To na druhej strane neznamená, že toto hodnotové jadro zostane u týchto strán.

Delenie na nacionalistov a progresívcov je nesprávne

Ideológia prežíva, strany upadajú?

Nielenže upadajú, oni zomierajú. Dôvod je kartelizácia strán. Dvom najväčším politickým stranám sa podarilo získať takmer absolútnu kontrolu nad francúzskym politickým životom. Kontrolovali financovanie, volebné pravidlá, výber kandidátov. Tento oligopol často nominoval rovnakých kandidátov a myslel si, že voliči budú nútení vybrať si medzi dvoma stranami alebo niekedy aj obe. Medzitým sa však vôbec nezaoberal úvahami o meniacej sa spoločnosti.

Lenže aj Marine Le Penová využila systém na financovanie svojej strany, či už to bolo v Bruseli alebo v Paríži. A medzitým vyrástli zelení – vo Francúzsku a v Nemecku. Vždy predsa existovali príležitosti na obnovu politického života.

Veľká zmena sa začala pred 25 rokmi, teraz je najviditeľnejšia. Pluralita strán vo Francúzsku bola zdanlivá. Strán je síce veľa, sú však malé a chýba im pozornosť a prostriedky pre rast. Veľké zdroje dostávajú tí, čo vyhrávajú voľby. Tým pádom majú ešte viac peňazí, aby mohli znovu vyhrať. Dodávam však, že neviem, či existuje lepší systém.

Napriek tomu existujú výnimky. Kým v roku 1974 mal Národný front podporu jedno percento, v 80. rokoch sa rozvíjal, až sa stal stranou s veľkými volebnými úspechmi. Lenže úspešný bol vďaka tomu, že poukazoval na kartelizáciu straníckeho systému. Hoci dnes už má verejné prostriedky, zvolených zástupcov a je súčasťou systému, podarilo sa mu zachovať si imidž narušiteľa. Strana Vpred! (prezidentská strana Emmanuela Macrona) je zase špecifická v tom, že vznikla po prezidentských voľbách v roku 2017.

Končia spolu so stranami aj ideológie? Žijeme v post-ideologickom svete?

Žijeme v nevídaných časoch, keď sa veľa mení zároveň – komunikačné nástroje, krajiny, ktoré rozhodujú, klíma, migrácia, kultúra. Západ je destabilizovaný, iní sa možno dostávajú do výhody. Určite však neverím v koniec ideológií. Treba vyvinúť veľkú a zdĺhavú intelektuálnu námahu, aby sme pochopili, čo sa s ideológiami deje.

Nie je novým ideologickým štiepením nacionalizmus, napríklad v poňatí Le Penovej, proti akejsi globalizácii s ľudskou tvárou, ako to presadzuje Macron?

Demokratické spoločnosti vrátane Francúzska rozdeľuje trhlina. S istou úrovňou zjednodušenia možno povedať, že skôr vzdelaní a mestskí ľudia považujú globalizáciu za príležitosť. To platí aj pre podnikateľov, ktorí obchodujú so svetom. Menej vzdelaní obyvatelia, ktorí môžu žiť aj v mestách – avšak s nižšou životnou úrovňou – vidia globalizáciu ako hrozbu. Veľa necestujú do sveta, svet cestuje k nim. Napríklad v podobe imigrácie.

To sú žlté vesty?

Môžu byť, aj keď žlté vesty pre mňa v prvom rade predstavujú vzburu proti štátu – proti daniam a reguláciám. Proti dani z paliva a obmedzeniu rýchlosti na 80 km/hod (na cestách prvej triedy mimo obce).

Nesúhlasím však s Macronom, ktorý hovorí o rozdelení na nacionalistov a progresívcov. Samozrejme, že v Európe nájdeme ľudí, ktorí sú skôr progresívni. Nacionalistov nájdeme však veľmi málo. Väčšina ľudí, ktorých znepokojuje globalizácia, nechcú, aby sa Francúzsko ocitlo samo. Vedia, že by to nezvládlo. Európania sa skôr delia na tých, ktorí neodmietajú globalizáciu a majú radi Európsku úniu, a tých, ktorí sa globalizácie boja a myslia si, že Európa im môže pomôcť brániť sa. To nie je nacionalizmus.

Euro je hrádzou proti populizmu

To znamená, že obe skupiny sa zhodnú, že Francúzsku môže pomôcť Európska únia.

V politickej rétorike možno nájsť spoločné body. Keďže je to však súťaž, politické strany sa snažia skôr odlíšiť. Le Penová je teraz veľmi v rozpakoch. O EÚ chce hovoriť negatívne, aby ju to odlíšilo. Na druhej strane už nemôže kritizovať euro, pretože pre Francúzov zostáva dôležitou menou, ktorá chráni ich úspory. To platí aj pre Rakúšanov či Talianov. Podpora pre euro je vysoká vo všetkých štátoch eurozóny. K euru nemožno byť v eurozóne nepriateľský. Alternatíva pre Nemecko (AfD) možno ešte tak uvažuje, už sa tak však nevyjadruje. Je to bariéra proti populizmu.

Le Penová dosiahla v prezidentských voľbách v roku 2017 veľmi dobrý výsledok – 34 percent. Nedosiahne však viac, ak neubezpečí voličov v téme eura. Takže teraz hovorí, že je za euro. Zmenila názor.

V skutočnosti je dosť ťažké identifikovať Le Penovej názory. Jej program pred voľbami bol typicky frontistický: menej sociálnych dávok pre cudzincov a uprednostňovanie francúzskych zamestnancov a firiem. To sa však nedá uskutočniť v dnešnej Európskej únii. Ešte menej v tom Le Penovej pomôžu jej partneri v Európskom parlamente.

Jednou možnosťou je, že Le Penová sa ujme moci, pretože euro sa dostane do krízy alebo Francúzi budú veľmi nenávidieť Macrona. To sa môže stať, aj v prezidentských voľbách v roku 2022.

Druhou možnosťou je, že Le Penovej Národné združenie sa stane veľkou ľudovou pravicovou stranou, agresívnou a nenávistnou. Nebude už proti EÚ a euru. Niečo na spôsob talianskej Ligy alebo maďarského Fideszu. V takejto podobe môže zvíťaziť vo voľbách a stať sa súčasťou rozmanitých vládnych väčšín. Bola by to integrácia antisystémových strán do systému. Myslím, že toto sa práve deje.

Zblížilo by sa Národné združenie so stredopravými Republikánmi?

To ani nemusí robiť. Stačí, že im vezme voličov. Tí odídu k nej, niektorí k Macronovej Republike vpred!, niektorí možno k zeleným, z ďalších sa stanú nevoliči.

Toto je volebná stratégia. Čo zostane Le Penovej z ideológie? Ak voliči, ktorí uprednostňujú pravicu z ekonomických dôvodov, odídu k Macronovi, zostanú len voliči, ktorých zaujíma boj proti migrácii či islamu. Zostane jej teda identitárna politika?

Zostane jej identitárna politika, ale aj témy bezpečnosti a obrany tradičných hodnôt, malých miest a vidieka. Polovica Francúzov žije na vidieku. Je tu ešte politika proti daniam a regulácii. To bola politika Národného frontu počas éry Jean-Marieho Le Pena. Zbožňoval amerického prezidenta Ronalda Reagana. S týmito názormi sa dajú vyhrať voľby, nedá sa však s nimi vládnuť.

Krajná pravica sa poeurópštila

Môžu sa pravica a krajná pravica zblížiť na európskej úrovni?

Vidím jeden spoločný bod: ochrana vonkajších hraníc. Ide o silnú požiadavku Európanov. Okrem toho však nevidím nič ďalšie, na čom by sa dokázali zhodnúť. Nezhodnú sa na politike k Rusku, Spojeným štátom. S ekonomikou je to tiež príliš zložité.

Dokážu spolupracovať krajne pravicové strany ako AfD Liga, Národné združenie na každodennej báze v konkrétnych témach?

Okrajovo. Fotia sa spolu, v skutočnosti sa im však nepodarilo zjednotiť sa. Ich politický prúd prechádza tretím obdobím rastu, ale v posledných eurovoľbách nedosiahol také výsledky, ako dúfal. Rakúski slobodní si viac rozumejú s Viktorom Orbánom ako s Marine Le Penovou. AfD sa lepšie diskutuje s poľským Právom a spravodlivosťou ako s Národným združením. Je to tak z dôvodu odlišnej histórie, geografie a záujmov štátov.

Môže 73-členná frakcia krajnej pravice s novým názvom „Identita a demokracia“ ovplyvňovať rozhodnutia Európskeho parlamentu?

Nie, vôbec. Urobili pokrok, disponujú nástrojom komunikácie, majú personálne, finančné a materiálne zdroje. Zakorenia sa. Na druhej strane sa všetci hlásia k Európskej únii vrátane AfD aj Fideszu (ktorý je v európskych ľudovcov). Zväčšenie politickej frakcie sprevádza pokles radikálnosti. Nie sú umiernení, ale umiernili sa. Poeurópštili sa. Nikto z nich – už ani AfD – nechce vystúpiť z Európskej únie. Súhlasia s tým, aby ich krajiny ďalej spolunažívali v Únii.

Môžu blokovať rozhodovanie europarlamentu?

Považujem za demokratický pokrok, že väčšinu už v europarlamente netvoria socialisti a ľudovci. Nie je predsa možné, aby Európe vládli skupiny, ktoré dostali 40 percent hlasov. Na väčšinu bude treba štyri frakcie vrátane liberálov aj zelených, pretože väčšina troch frakcií by bola príliš krehká. Proeurópskym silám to dáva oveľa väčšiu silu, kým populistov to ešte viac marginalizuje. Z technického hľadiska teda populisti nemôžu europarlament blokovať.

Blokačnú silu však môžu mať ako štát alebo vláda. V Rade EÚ, kde zasadajú ministri, a v Európskej rade medzi šéfmi štátov a vlád. Môžu nominovať členov Európskej komisie. Tam budú mať oveľa väčší vplyv ako teraz.

Máte na mysli Taliansko a Rakúsko?

Áno. Ale aj Maďarsko a Poľsko. Svojich zástupcov budú mať v kabinetoch či rôznych úsekoch. Chod európskych inštitúcií môžu takto narušovať.

Potrebujeme európsku migračnú politiku

Otázka je, ako môžu strany otvorené globalizácii osloviť voličov na druhej strane spektra. Váš kolega zo Sciences Po, politológ Christian Lequesne, tvrdí, že by mali viac hovoriť o identite.   

To je nevyhnutné. Z dát vidím, že existuje priamy vzťah medzi zvýšením počtu, zakorenením a nárastom populistických strán a krízou identity. Ja ju nazývam inak: kríza dedičstva (crise patrimoniale). Môžem mať materiálne dedičstvo – životnú úroveň a bojím sa, že ho stratím. Už ho strácam – platím za niektoré lienky, škola pre moje deti je čoraz drahšia. Bez mobilného telefónu sa nezaobídem, ale je drahý. Potom tu je nemateriálne dedičstvo – symboly, kultúra. Pred tým v mojej štvrti neboli zahalené ženy či reštaurácie halal. Ak nenájdeme riešenia pre tieto dva problémy, európske demokracie nevydržia dlhšie ako, povedzme, desať rokov. Možno vydržia osem alebo pätnásť rokov. Vidíme to vo Francúzsku, Rakúsku, Taliansku. Európske demokratické strany hlásiace sa k ľudským právam by mali nájsť odpoveď na túto úzkosť.

Ako konkrétne môžu odpovedať?

Potrebujeme európsku politiku migrácie vrátane veľmi efektívnych nástrojov integrácie migrantov. Švédska migračná politika napríklad úplne zlyháva. Problémom európskych krajín je, že demograficky sú veľmi staré a potrebujú imigrantov – pre prácu, dôchodky, pre všetko. Ľudia však majú pocit, že prisťahovalci sa neintegrujú, z čoho vznikajú medzikultúrne nedorozumenia a konflikty. Tie sa môžu premietnuť do malých každodenných sporov alebo veľkých drám ako atentát na Charlie Hebdo či prípad dánskych karikatúr Mohameda. Dnes európski politici nemajú odpoveď.

Treba pokračovať  v politike imigrácie, pretože ju potrebujeme, ale dôraz treba klásť na reguláciu imigrácie a integrácie vrátane lepšej školskej a ubytovacej politiky, ako aj politiky zamestnanosti.

Poľsko a Maďarsko však hneď povedia, že Európskej únii nedovolia dotknúť sa ich kompetencií v migračnej politike. Považujú ich za sväté.

Netvrdím, že mám riešenie. Musí sa to diať so súhlasom štátov. Môže to znamenať, že významná časť európskeho rozpočtu bude slúžiť na integráciu prisťahovalcov v štátoch, ktoré ich prijímajú. Zdroje, ktoré sa používajú na iný účel, sa znížia.

Netreba však dávať lekcie, správať sa namyslene. Krajinám, ktoré migrantov nechcú, treba priznať toto ich právo. Na druhej strane im musíme vysvetliť, že európske zdroje budú smerované tým, ktorí ich akceptujú.

Nenavrhla niečo podobné Európska komisia v legislatíve o tom, že štáty by platili, ak neprijmú relokovaných žiadateľov o azyl?

Možno je to rovnaké z účtovného hľadiska. Inak to však nie je to isté. Nesmie to byť sankcia. Štáty by mali byť slobodné prijať alebo neprijať migrantov a potom by mali akceptovať dôsledky svojho rozhodnutia. To by sa malo diať v duchu vzájomného rešpektu. Nemala by to byť lekcia z etiky od morálne nadradenejších morálne podradenejším.